Čo som sa naučil pri budovaní FUTUR MAX tým, že som mnohé veci urobil zle

A čím dlhšie systém budujem, tým viac si myslím, že práve toto je normálny spôsob práce na niečom novom.

Na papieri sa dá navrhnúť veľmi elegantný systém

Keď pracujete s komplexným problémom, architektúra má silnú príťažlivosť. Dá sa vytvoriť krásna mapa.

A na dokumente môže všetko vyzerať dokonale. Potom systém začne niekto skutočne používať. A zistíte, že:

REALITA POUŽÍVANIAČO SA UKÁŽE

REŽIApoužívateľ musí vyplniť tri artefakty, aby spravil jednoduchú vecDUPLICITAdve vrstvy robia takmer to istéCENAkontrolný mechanizmus je drahší než chyba, ktorej má zabrániťČISTOTAarchitektúra chráni čistotu modelu viac než reálnu prácu

To sú pre mňa veľmi užitočné momenty.

Komplexita sa vie tváriť ako kvalita

Toto bola asi jedna z najdôležitejších lekcií. Keď budujete profesionálny systém, veľmi ľahko pridávate ďalšie vrstvy, pretože každá rieši reálny problém.

Jednotlivo všetky dávajú zmysel. Spolu však môžu vytvoriť systém, ktorý už nikto nechce používať.

Preto dnes oveľa viac rozmýšľam nad tým, či každá vrstva prináša viac hodnoty než nákladov.

Mnohé veci sme odstránili

Pri vývoji FUTUR MAX sme mali obdobia, keď sme systém robili oveľa komplikovanejší, než bolo potrebné.

ODSTRÁNENÉVIAC RÉŽIE NEŽ HODNOTY

ORCHESTRÁCIAviac orchestrácieROLEviac rolíREPOZITÁREviac repozitárovKONTRAKTYviac formálnych kontraktov

Neskôr sme časť z toho vedome odstránili. Nie preto, že pôvodná myšlienka bola hlúpa. Skôr preto, že v praxi vytvárala viac režijných nákladov než hodnoty.

Aj preto dnes preferujem jednoduchšie pravidlo:

Najmenší systém, ktorý spoľahlivo chráni to podstatné.

Chyba je užitočná, ak po nej zostane lepší systém

Nemám rád romantizovanie zlyhania. Chyba sama osebe nie je hodnota. Hodnotná je až vtedy, keď z nej dokážeme niečo vyvodiť.

Inak iba opakujeme experiment bez učenia.

Preto potrebujeme históriu rozhodnutí

Pri systéme, ktorý sa mení tak často, je veľmi ľahké zabudnúť, prečo veci vyzerajú tak, ako vyzerajú.

Nový človek potom vidí iba dnešný stav. Nevie, že určitý model sme už skúšali a opustili. Alebo naopak obnoví starú myšlienku bez toho, aby vedel, prečo pôvodne zlyhala.

Preto mi dáva zmysel uchovávať nielen aktuálnu pravdu, ale aj dôležitú históriu rozhodnutí. Nie všetko. Len to, čo vysvetľuje dnešnú architektúru.

Budovanie systému je séria hypotéz

Čoraz menej premýšľam o architektúre ako o niečom, čo „navrhneme správne“. Skôr ako o sérii hypotéz.

L1Myslíme si, že táto hranica vlastníctva bude fungovať

L2Myslíme si, že tento proces je dostatočne jednoduchý

L3Myslíme si, že model potrebuje túto informáciu

L4Používame to

L5Realita nám povie viac

Tento spôsob práce mi pripadá oveľa zdravší než brániť prvý návrh len preto, že bol premyslený.

FUTUR MAX sa preto bude meniť ďalej

Nemám cieľ jedného dňa povedať: „Hotovo. Toto je finálna metodika.“

Niektoré časti sa samozrejme stabilizujú. Ale systém, ktorý pracuje s AI, výskumom, marketingom a profesionálnou prácou, existuje v prostredí, ktoré sa mení príliš rýchlo. Preto chcem skôr dosiahnuť niečo iné:

• aby sa FUTUR MAX vedel meniť bez toho, aby sa rozpadol,
• aby sme vedeli rozlíšiť, čo je stabilný princíp a čo iba dnešná implementácia,
• a aby chyba neznamenala iba opravu, ale aj lepší model pre ďalšiu verziu.

Veľa z toho, čo dnes považujem za dobré rozhodnutie, vzniklo práve preto, že predchádzajúca verzia dobrá nebola. A podľa mňa je fér o tom hovoriť.